Platobnú schopnosť podniku charakterizujú ukazovatele likvidity. Najčastejšie sa možno stretnúť s ukazovateľmi pohotovej likvidity, bežnej a celkovej, ktoré sa ináč označujú aj ako likvidita prvého, druhého a tretieho stupňa.
Výpočet týchto ukazovateľov je pomerne jednoduchý, aj keď s interpretáciou to už také jednoduché nie je. Všeobecne tieto ukazovatele sledujú schopnosť podniku kryť krátkodobým majetkom svoje záväzky krátkodobého charakteru. Zjednodušene povedané, sledujú, či dokáže podnik uhradiť záväzky splatné do jedného roka z majetku, ktorý má k dispozícii po dobu do jedného roka.
Štandardne likviditu prvého stupňa, známu aj ako pohotovú likviditu, možno vypočítať ako podiel finančných účtov a záväzkov krátkodobého charakteru.
Bežná likvidita, alebo likvidita druhého stupňa zohľadňuje v čitateli okrem finančných účtov aj krátkodobé pohľadávky. To sa dáva do pomeru so záväzkami krátkodobého charakteru.
Celková likvidita, resp. likvidita tretieho stupňa už zohľadňuje celý krátkodobý majetok (zásoby, krátkodobé pohľadávky a finančné účty), ktorý dáva do pomeru ku záväzkom krátkodobého charakteru.
V literatúre sa možno dočítať aj o odporúčaných hodnotách, ktoré by tieto ukazovatele mali vykazovať. Štandardne sa uvádza, že pohotová likvidita by mala vykazovať hodnoty okolo 0,2 až 0,5, bežná okolo 1,0 až 1,5 a celková okolo 2 až 2,5. Interpretovať tieto hodnoty možno jednoducho spôsobom, koľkokrát podnik dokáže pokryť záväzky krátkodobého charakteru jednotlivými zložkami krátkodobého majetku.
Čo je však dôležité pre oblasť likvidity?
Odhliadnuc od odporúčaných hodnôt, platobne schopný podnik by mal vykazovať úroveň celkovej likvidity aspoň 1,0. V tom prípade to znamená, že podnik dokáže záväzky krátkodobého charakteru pokryť majetkom, ktorý má k dispozícii krátkodobo a teda finančnými účtami, krátkodobými pohľadávkami (kde sa očakáva, že budú v dohľadnej dobe splatené) a zásobami, ktoré keď prejdú transformačným procesom a hotové výrobky sa predajú, tak sa „premenia“ najprv na pohľadávky a následne na finančné účty.
Dosahovanie uvedených odporúčaných hodnôt je síce v poriadku, ale podnik to nemusí nevyhnutne dodržiavať (a v praxi sa to ani nedeje). V prípade pohotovej likvidity, resp. likvidity prvého stupňa môžu byť akceptovateľné aj nižšie hodnoty a to za predpokladu, ak podnik využíva napr. povolené prečerpanie na bežnom účte (tzv. kontokorentný úver). V tom prípade, môže podnik uhradiť svoje krátkodobé záväzky aj z povoleného prečerpania a neohrozí svoju platobnú schopnosť. Obdobne to platí aj pre ukazovateľ bežnej likvidity. Ďalším dôvodom, prečo podnik nemusí dodržiavať odporúčané hodnoty je, že má k dispozícii dodatočné zdroje financovania. Napríklad môže byť v prípade potreby zafinancovaný podnikom v rámci konsolidovaného celku (ak takýto celok tvorí), prípadne ho môžu zafinancovať spoločníci dodatočným vkladom.
Ďalší faktor, ktorý môže vplývať na ukazovatele likvidity a ich odporúčané hodnoty je sektor v ktorom podnik pôsobí. Bežná a celková likvidita sa líšia len zásobami, ktoré berie do úvahy celková likvidita. Ak podnik pôsobí v sektore služieb, kde na svoju činnosť využíva iba malé, resp. žiadne množstvo zásob, budú sa hodnoty ukazovateľov bežnej a celkovej likvidity približovať.
Preto pri posudzovaní ukazovateľov likvidity je vždy potrebné zvoliť individuálny prístup v závislosti od podniku a je potrebné ich vnímať ako časť finančnej analýzy. Vždy je potrebné poznať aj kontext, v ktorom podnik pôsobí. Ak si nie ste istí výpočtom a interpretáciou ukazovateľov platobnej schopnosti vo svojom podniku, kontaktujte nás a radi vám s tým pomôžeme.
